Doma som mala všetko. Priateľov, fakt dobrých, moje baby boli vždy pri mne. Rodinu, namiesto maminky najlepšiu priateľku a už aj relatívne fungujúci vzťah s bratom. Slušnú prácu, plat celkom v pohode. Ale aj tak som nebola spokojná. Lákalo a vždy bude ma to preč zo Slovenska. Mám 22 rokov..a ľutujem, že som to nespravila už dávno. Veď kedy inokedy? Ak nie teraz? Keď príde dieťa, už sa do sveta asi nevyberiem. A tak to prišlo, list z agentúry, ušetríte 500 USD..vau..to znie fayn. Začala som vybavovať papiere a riešiť odchod. Odísť na rok? A prečo nie?
Čo bolo najťažšie? Zbaliť svoj doterajší život do dvoch kufrov o váhe 23 kilo? Posledné pivo a cigaretka s priateľmi v sobotu večer? Alebo ešte posledná pizza v nedeľu? Hm..a v pondelok už tu nebudem? Sľubovať všetkým, že veď rok ubehne ako voda? Veď ubehne. A tak sa to stalo, pekne v pondelok na letisku vo Viedni, posledná cigareta a posledná pusa mame...trochu slzičiek...a už to išlo...kontrola leteniek, pasová kontrola...pol hodku free a už len kontrola palubného lístka a možem ísť do lietadla....zvládla :) Sedím v prvom lietadle a som na ceste do Mníchova, kde vystúpim a hľadám GATE H 19 do Newarku..v NY...Ľudia chápete to? JA idem do NEW Yorkuuu!!! Hm...sklamanie..nemam to komu povedať, som sama..sama ako som to vždy chcela...Začať nový život bez minulosti..tak ako to býva v trapných sladkých filmoch..nájsť sama seba...hm...Tak a som v Mníchove..stojím pred svojou GATE H 19..som dobra...som vážne dobrá, našla som to..a ešte mám aj čas :) Hm..obchod, cigarety, fajčiarske kútiky...nemala by som..ale ved prečo nie...Dve:) ďalšia pasovka, ďalšia kontrola palubného lístka a ide sa na to..lietadlo..zase sedím sama:) A deväť hodinová cesta predo mnou, pozerám film, niečo o nakupovacej mánii..niečo pre mňa:)počúvam mp3ku, pozerám ďalší film, dostávame jedlo, ďalšie jedlo...poslednú hodinu uz len pozerám na mapu...a na čas..kedy už tam budeme:) Pristávame. Teraz ma čaká pohovor na pasovej kontrole, pozerám, či mám všetky papiere vypísané, čo sme dostali v lietadle. Mám. Tí úradníci vyzerajú veľmi nepríjemne. Som na rade, veľký černoch sa usmeje. HI! zvola na mňa How are you? hm..po devať hodinovej ceste sa mam fakt cool:D potrebujems sprchu, pomyslím si..:D Hi! I am fine, how you? zdvorilo odpovedam...a idú otázky..co tu budem robiť, koľko tu budem. Ďalej prikladám prsty na naskenovanie odtlačkov, áno..som to ja:))aké prekvapenie:D OKEJ, enjoy your year, bye:) bááááááj odpovedám. Idem ďalej, a modlím sa, aby sa moje kufre nestratili a neostali v Mníchove alebo nedajbože vo Viedni:) Prvý mam, druhý nič. Aaaaach..ok..vidím aj druhý:) Všetko je fayn:) Už len nájsť niekoho z agentúry a hor sa do školy. Vyjdem do haly, vidím millión ľudí s papiermi a menami..len to naše nie. Prejdem to tri krát..naozaj nič..zastavia ma dve baby, povedia meno agentúry. YES hovorím. Tak fayn, nečakám len ja. Vonku sme stretli ďalších pať, a pár z nich fajčilo. Cool nie som jediná, čo sa s tým ešte nestihla rozlúčiť. Zapálila som si aj ja:) a čakali sme. Po pol hodine prišiel deduško, s papierom, ktorý držal naopak. Tak preto sme ho nenašli:D Že vitaj v Amerike, pomyslela som si:)) Keď si nás odfajkol z papiera, vyrazili sme do školy. Dve hodiny busom boli pred nami...paráááda:))
